Eternity

Dlho som rozmýšľal, čím prispieť na blog. Rád píšem o súkromí, o pocitoch, rád si vylievam srdce do slov a triedim tak myšlienky. Zväčša sa všetky tie texty, tak ako aj môj život, točí okolo žien. Uvažoval som, ktorá žena mi je najväčšou inšpiráciou, ktorá mi robí najviac radosti. Vždy som sa však v myšlienkach zasekol v určitom bode. Ale... každý príbeh v mojej hlave končil nejakým ale... Až ma konečne osvietilo. Kto je jediná žena, ktorá pri mne vždy stála v dobrom aj zlom, ľúbi ma takého aký som, aj s mojimi chybami, dala mi v živote najviac, a napriek tomu som jej tu ešte nevenoval pár riadkov na blogu? Moja mama.

Bežne mama, keď pýtam jesť tak mamička, občas ako podpichnutie matka, nikdy nie maminka, „čechizmus“, ktorý neznáša.

Zanedlho to bude 27 rokov, odkedy ma priviedla na svet, chráni v ňom, pomáha a robí ho lepším a znesiteľnejším miestom. Vlastne, ešte som ani nebol na svete a už ma zachránila. Možno "blbá náhoda", možno som si už v bruchu hovoril že tento svet stojí za „prd“, ale tak trochu som sa skoro obesil pupočnou šnúrou. Našťastie mama tušila že sa niečo deje, spravila poriadky s ignorantským personálom nemocnice a zachránila mi život ešte pred narodením.

Ani po narodení to so mnou nemala jednoduché. Bol som „talent“ na ojedinelé choroby. Najprv akési ochabnutie svalstva. Neviem presný názov ani definíciu, ale viem že ľudia s podobnou diagnózou končia často na invalidnom vozíku alebo sa nevedia hýbať vôbec. Mama sa však ani na chvíľu nevzdala, poctivo sme cvičili, aj keď som plakal, neprestávala. Dostal som sa z toho, dokonca som takmer celú mladosť hrával futbal, dodnes mám k športu blízko, ani na postavu si nemusím sťažovať. Behom mojej mladosti sme spolu prekonali ešte pár exotických chorôb, vždy som ich zvládol aj preto, že som mal v mame oporu.

Výmenou za tieto trápenia som bol aspoň veľmi poslušné, samostatné a múdre dieťa. Škoda že mi to vydržalo len asi do štyroch-piatich rokov, potom ma vraj vymenili. Na svet prišla sestra Ivanka a tak bolo doma ešte veselšie. Špeciálne musím mame zložiť poklonu za to, ako zvládla našu pubertu. Neboli sme síce s Ivi problémové deti, žiadne veľké „prúsery“, ale vystrájať sme vedeli. Väčšinou stačil jej zvýšený hlas a škaredý pohľad a mal som dosť. Pamätám si len dva prípady fyzických trestov, raz opaskom cez zadok, druhý krát facka, oba oprávnene, aj keď vtedy som ostal prekvapený.

Ani po rozvode rodičov sme sa nikdy nemali zle. Nemali sme vždy všetko, nemali sme toho veľa, ale tak to bolo dobré. Dokonca si myslím, že sme mali stále viac, než sme si možno zaslúžili, či mohli dovoliť. Nepoznám totiž obetavejšieho človeka, než je moja mama a to všetko, čo pre nás spravila. Mrzí ma, že občas som jej v návale emócií niečo v tomto smere vyčítal.

Ako som dospieval, začal som čoraz viac vnímať, aký je moja mama fantastický človek. Či už ako matka, žena, dcéra, sestra. Vždy bola veľmi obetavá, šikovná, múdra, kreatívna. Kiež by mala pevnejšie zdravie, ktoré ju pribrzdilo napríklad v kariére módnej dizajnérky. Aj keď dnes možno nemá prácu snov, to čo robí, robí dobre a zvláda prácu aj za troch. Popri tom nemá problém starať sa o chod domácnosti, o mňa, dvoch psov.

Ako kuchárka pre mňa nemá konkurenciu, jej bryndzové halušky ťažko niekedy, niekto napodobní. Je to cítiť v každom chuťovom poháriku, ako ju baví varenie, vymýšľa nové príchute, nové kombinácie ingrediencií. Naviac varí prevažne len to, čo moja „fajnová huba“ skonzumuje. Nuž, obávam sa, ak ma neosvieti a nezačne baviť varenie a iné „ženské práce“, moja budúca žena má, čo sa týka „gazdinkovania“, nastavenú latku nepríjemne vysoko. Obzvlášť v dnešnej zvláštnej dobe, kedy akosi vymierajú ženy, ktoré sa chcú s láskou starať o svojho muža a pribúdajú tie, ktoré chcú veľa príjmať a nič nedať.

Napriek tomu, aká je Mama skvelá, veselá a šarmantná osoba, na chlapov nikdy príliš šťastie nemala. Hoci, ktovie, či práve v tom, že jej "na krku nevisí nejaký starý cap“, teraz nespočíva jej najväčšie šťastie. Ako sama hovorí, jej je aj tak najlepšie so psami. Povedzme si úprimne, takú lásku, akej sa jej dostáva od psov, jej nikdy žiaden chlap aj tak nedá.

Za vcelku unikátny považujem aj jej „hypermamkovský mód“, t.j. zvládnutie pc, mobilov a inej modernej techniky na vcelku vysokej úrovni. Na istej modrej sociálnej sieti zvažujem vytvorenie jej vlastnej fun-page, keďže Maminé komentáre v mojom profile už majú svojich fanúšikov.

Čo rozhodne nemôžem opomenúť, je jej dar, vždy mať pravdu. Dodnes ma to niekedy privádza do zúfalstva, to v tých prípadoch, keď by som radšej z jej úst počul niečo iné, ale už to beriem ako fakt. Má výborný odhad na ľudí v mojom okolí a často vie vopred to, čo ja nevidím alebo nechcem vidieť ešte dlhý čas. Ďakujem Mame aj za správny rebríček hodnôt. Mama ma naučila, že skutočné šťastie nespočíva v materiálnom bohatstve. Že najcennejšie čo máme, je zdravie, rodina, priatelia, to čo nosíme v srdci. Som rád, že vždy sme mali blízky vzťah. Vždy sme sa vedeli porozprávať o čomkoľvek a vedela mi poradiť, pokiaľ som jej načúval. Nebála sa povedať mi aj to nepríjemné, veci ktoré som počuť nechcel, ale počuť som ich potreboval. Tiež som rád, že nikdy nerobila rozdiely medzi mnou a sestrou.

Toto je len malá vzorka detailov, z ktorých sa skladá vzťah dieťa-matka a hoci niektoré sa zdajú byť samozrejmosťou, dnes si uvedomujem že nie sú. Poznám matky chladné, ktoré nedokážu prejaviť city ani voči vlastnému potomkovi. Iné zase rozmaznávajú jedno dieťa, zatiaľ čo druhé dokážu zneužívať a znevýhodňovať po celý život. Niekto už mamu ani nemá. Preto musím povedať jedno veľké ĎAKUJEM, MAMA. Za to že si. Za to aká si. Za to, aký som vďaka tebe ja. Každý kto si toto prečíta a má to šťastie a možnosť, choďte a povedzte svojej mame že ju ľúbite. Vážte si ju, chráňte si ju. Pomáhajte jej. (áno Mama, aj ja sa ešte polepšíííím). Nemusí byť práve Deň matiek alebo jej narodeniny, dajte jej spontánne pocítiť vďaku a lásku, pretože nie je na svete nikto, kto by si to zaslúžil viac.


p.s. Nie mama, nič som nerozbil, nepokazil, nepýtam peniaze ani špecialitu na obed si neprosím  .