Eternity

Dlho som rozmýšľal nad tým, čo presne napísať, čo nenapísať, ako to zhrnúť...Náš príbeh nie je celkom bežným príbehom lásky. O to viac jedinečnosti v ňom však vidím.

Od letnej dovolenky, na ktorej sa po prvý krát stretli naše cesty, uplynul takmer rok. Ak sa hovorí že čo nemá pevné základy, rýchlo sa zrúti, nemám sa čoho obávať. Celé mesiace totiž budujeme vzťah, ktorý je každým stretnutím pevnejší a krajší. Presný opak mojich predošlých skúseností, kde vo vzťahoch platilo že ako rýchlo prišli, tak rýchlo aj odišli. Vplyvom okolností spolu netrávime príliš veľa času, ale láska vraj hory prenáša a tak zvládame prekonávať vzdialenosť, aj iné prekážky. Niekedy pomerne dlhé čakanie krátia správy, telefonáty, fotografie. Až príde znova ten krásny deň, keď stojí predo mnou a ja viem že najbližších pár hodín, či dní, mi bude krásne. Jedna múdrosť hovorí, že ak niekoho miluješ ale nevieš prečo, tak vtedy je to naozaj láska. Na prvé zamyslenie je to práve môj prípad. Samotná situácia okolo nášho vzťahu, ktorú nebudem bližšie rozoberať, a tiež kilometere, ktoré nás delia, spôsobili aspoň to, že či som chcel, alebo nie, vzťah sa vyvíjal pomaly a to bolo dobré. Všetko má svoj zmysel, všetko má svoj čas. Mozaika do seba pomaly zapadá a moja nádej ma neopúšťa.

Keď sa zamyslím bližšie, vidím množstvo detailov, pozitívnych, ale aj negatívnych, no všetky na nej ľúbim. Občas vie byť chladná a drsná, hrubšia v správaní, realistka. Ja zase patrím medzi ľudí s hlavou v oblakoch a zraniteľnou povahou. Rozdiely, ktoré sem tam prinesú nejakú výmenu názorov, ale nie sú neprekonateľné. Iné vlastnosti máme zase veľmi podobné, napríklad, obaja sme pohodlní (krajšie slovo pre “leniví”) a egocentrickí (krajšie slovo pre “sebeckí”). Aj toto potom spôsobuje ďalšie výmeny názorov.

Hoci som pokojný typ človeka a niektorí ľudia si ma takmer nevedia predstaviť rozčúleného, je pár vecí, pri ktorých zvýšim hlas a dokonca nadávam, búcham po stole a možno sa mi aj “parí z uší.” Nefungujúca technika/elektronika, keď sa nedarí pri počítačovej hre, keď sa v princípe hnevám sám na seba ale tvárim sa že na vine sú všetci a všetko naokolo…a samozrejme ženy. “Óooo, áááno”, ženy majú tento dar. Ak sme sa však už pre niečo "pochytili", myslím že vždy ostala táto výmena názorov na určitej úrovni a aj keď máme obaja problém, ustúpiť, či uznať pravdu druhému, nezvykneme sa na seba dlho hnevať. Preto že jednoducho nechceme. A spolu nám je príliš dobre a pekne na to, aby sme si vzácny čas kazili nezmyselnými hádkami. Občas sa tomu človek nevyhne, žiaden vzťah nie je dokonalý. Podstatná je chuť, nájsť kompromis a znova spoločnú reč a to sa nám vždy darilo.

Medzi “top” vlastnosti, ktorými ma privádza do zúfalstva, patrí nedochvíľnosť a to ako vždy odkladá nepríjemné správy na poslednú chvíľu. Prípadne, klasické odpovede “ja viem” a “uvidíme”. Nevadí, šedivé vlasy už mám dávnejšie a na kráse mi neuberajú, pokiaľ z nej raz nedostanem infarkt, moje srdce bude biť pre ňu. Povedzme si úprimne, ani život so mnou nie je vždy “prechádzka ružovou záhradou” a vďaka tomu, akí sme si v mnohom podobní, máme jeden pre druhého viac pochopenia.

Je to viac čertica, ako anjelik. Napriek tomu, deň za dňom, krok po kroku, stali sme sa jeden pre druhého neodmysliteľnou súčasťou života.

Vždy som tvrdil že na svete je príliš veľa žien, dostatok krásnych a inteligentných žien, na to, aby sa človek trápil len pre jednu alebo uspokojil skôr, než nájde takú, po akej naozaj túži. Tento vzťah, hoci sme ho ešte oficiálne ani nezačali, však už má teraz pre mňa ťažko opísateľnú hodnotu. Pomaličky si medzi sebou budujeme dôveru, na ktorej stojí a rovnako by mohla aj padnúť, celá naša budúcnosť. Obaja sme v minulosti spravili svoje chyby, medzi sebou však máme čistý štít (aspoň sa snažím tomu veriť) a šancu budovať aj naďalej niečo perspektívne. Každou minútou sa spoznávame. Učíme sa kedy ako reagovať, kedy radšej nereagovať vôbec. Je to pre mňa záľuba a zároveň zodpovednosť, sledovať ju, strážiť ju, starať sa o ňu. Nie náhodou ju volám Poklad.

Obraz, keď som ju videl po prvý krát, ako stála s fľašou v ruke pri príjazdovej ceste a netrpezlivo čakala, kedy prídem, mám pred očami, ako by to bolo len včera. Pretočím film v pamäti o pár týždňov ďalej a vidím, ako ma sleduje pri upratovaní chaty a usmieva sa. To bol ten okamih, keď som si uvedomil, že v mojom živote bude ešte veľa znamenať. Spomínam ďalej a cítim prvý krát jej pery, vidím ten elektrizujúci pohľad z očí do očí. Vidím nás v posteli, na kresle, v bazéne…naše telá sú ako dve kocky skladačky. Keď sme spolu sami, okolitý svet prestáva existovať.

Áno, teoreticky som ešte vo veku a situácii, kedy si môžem užívať slobodu. Zábava, voľnosť, žiadne záväzky, pekné kamarátky, vlastné pohodlie. To sú však veci krátkodobé. Prídu raz za čas. Počas bežných dní je tu však tisíc situácií, ktoré človek musí alebo chce prežiť a ja si viem všetky predstaviť s ňou. Hoci mám občas rád samotu a svoj pokoj, nerád sa cítim osamelo. Pri "mojej malej potvorke" mám v tomto smere často zmiešané pocity. Na jednej strane, je tu stále pre mňa, sem tam osobne, často na telefóne. Na strane druhej, práve keď nemôže byť pri mne, alebo sa mi venovať aspoň na diaľku, cítim sa opustený. Čas, ktorý môžeme tráviť spolu je pre mňa jednoducho vzácny. Či ideme niekam na výlet, alebo sedíme na gauči a pozeráme filmy, hráme hry alebo len popíjame vo vani víno a rozprávame sa. Krása ženy je pre mňa dôležitá, nie menej však pri sebe potrebujem ženu inteligentnú. Radi vedieme rozhovory na vážne témy, no rovnako sa vieme baviť o úplných banalitách. Vieme sa vzájomne rozosmiať. Baví ma ju počúvať, nie len to, čo hovorí ale aj spôsob, akým rozpráva. Originálne výrazy, krásny, čistý, stredoslovenský prízvuk. Teší ma sledovať jej krásne, štíhle telo, dlhé vlasy, čarovný detský úsmev pri ktorom krčí nos.

Takže, môj poklad, malá čertica, potvorka, čo na záver?
Napriek všetkému potenciálu, ktorý máme, je tu jedno veľké ALE. Jedna zásadná prekážka. Nemusím byť konkrétny, lebo ty vieš. Všetko ostatné sa dá zvládnuť, zariadiť. Vzdialenosť nie je neprekonateľná, bývanie či práca sa časom dajú vyriešiť takisto. Pokiaľ tu však bude táto prekážka, nikdy nebudeme mať žiadnu istotu, žiadnu perspektívu do budúcnosti. Snažil som sa celé mesiace o to, aby sme sa čo najviac spoznali, aby si vedela do čoho ideš. Isté riziko pre oboch tu bude vždy. No kto nič neriskuje, nikdy nič nezíska. Prešla už naozaj dlhá doba a ja som bezmocný. Neviem, čo viac ešte pre nás urobiť a myslím že už je to iba na tebe. Nemôžeš byť pre mňa všetkým, pokiaľ budem ja pre teba len jednou z možností. Rád verím tomu čo hovoríš, ale slová sú len slová, pokiaľ ich nepotvrdia skutky. Musím priznať, že môj pohár trpezlivosti preteká a nastáva zlomové obdobie. Ešte stále máš náš osud vo svojich rukách. Treba sa len definitívne rozhodnúť. Od začiatku som chcel, aby si sa rozhodla podľa seba, nie podľa toho, čo chcú iní. Zamysli sa a konaj, kým nie je neskoro. Nepredstavuj si, aký by bol život so mnou. Skús si predstaviť život bezo mňa...